fb in
+421 2 5564 2471ico_phone
Nemanažujte stres. Manažujte svoje očakávania

Často krát máme očakávania. Veľa očakávaní. Na to, ako by malo ísť všetko hladko. Ako by sme mali zvládať stres. Ako druhí majú konať, lebo „veď to je logické, že to takto má byť“ a podobne.


Sama niekedy spadnem do priepasti očakávaní. Napríklad ohľadom zvládania stresu. Niekedy sa pristihnem pri očakávaní, že by som stále mala zažívať pokoj a mať chladnú hlavu. Iní si pod tým predstavia zažívanie väčšej pohody v živote a prevahu pozitívnych emócií. Každý máme trochu inú predstavu o tom, čo znamená zvládnutý stres, ale hlavne by sme to už radi mali „zmáknuté“.


Emócie a stres
Pri týchto úvahách sa často vraciam k myšlienke jedného z mojich obľúbených autorov bestsellerov v oblasti osobnostného rozvoja, Dana Millmana. Voľne prerozprávaná znie takto: Negatívne emócie sami o sebe nie sú pre nás zlé. Zlý je odpor k emócií alebo lipnutie na nej. Emócie sú energiou (tzv. energy in motion), ktorá nami prebehne a potom naše telo a myseľ opustí. Pokiaľ k nej však máme odpor alebo na nej lipneme, v našom systéme ostáva oveľa dlhšie ako by bolo dobré. A to je to, čo nám začína robiť problémy (psychosomatika a podobné záležitosti).


Čo si z toho vieme zobrať v rámci témy stres manažmentu a očakávaní?
Zaručene nebudeme zažívať väčší pocit pohody tým, že vždy keď pocítime akýsi nepokoj, začneme sa hnevať či trápiť kvôli tomu, že sme nepokojní. Ten hnev a trápenie sa kvôli nášmu nepokoju predstavuje ten spomínaný odpor k emóciám, ktoré práve máme. Čím viac odporujeme tomu, čo sa aktuálne deje, tým viac stresu budeme pociťovať.  

 

Trošku biológie k tejto úvahe
Za naše emočné a stresové reakcie je zodpovedná časť nášho emočného mozgu – amygdala. Pokiaľ dostane signál, že sme v ohrození (akýkoľvek podnet, ktorý vyhodnotí ako ohrozenie bezpečia), vyšle signál, ktorý nám zavelí „fight“ (bojuj) alebo „flight“ (uteč). Snaží sa nás pripraviť na boj alebo útek aj fyzickými reakciami. Zvýši sa tep nášho srdca, zrýchli sa nám dýchanie, napne sa svalstvo a adrenalín nami prúdi. Amygdala však nerozlišuje medzi reálnymi hrozbami a tými, čo si predstavujeme. Nerozlišuje ani medzi fyzickými a emočnými hrozbami.
Predstavme si, že máme silné očakávanie, že by sme mali „byť v pohode“. Akékoľvek vybočenie od tohto stavu naša amygdala vyhodnotí ako hrozbu a spustí stresovú reakciu. Viac, či menej silnú. Čím väčšie očakávanie, tým viac sa naša amygdala splaší. Navodí nám negatívne emócie a stresovú reakciu, pretože cíti ohrozenie.

 

Myšlienka na záver
Čo ak by sme aj k nášmu prežívaniu stresu pristupovali len s vnímaním, že momentálne tu je, ale že to je len dočasné? Čo keby sme každé naše prežívanie prijímali bez posudzovania a nechali ho nami voľne prejsť?


Čo by sa stalo s našou úrovňou prežívaného stresu? Podstatne by sa znížila.


Áno, ľahšie sa to povie ako urobí. Pokiaľ si to však budeme postupne skúšať na malých situáciách, raz k tomu dôjdeme. Ak sa nám to aj nepodarí hneď a dokonale, nevadí. Príde ďalšia príležitosť si to skúsiť.

 

 

Simona Socratousová

konzultant, ADDA Consultants