Nové administratívne prekážky pre cezhraničnú spoluprácu zamestnávateľov

V júni tohto roku nadobudne účinnosť nový právny predpis, ktorý bude podľa nášho názoru znamenať „administratívny overkill roka“ pre zamestnávateľov prijímajúcich zamestnancov od iných zamestnávateľov zo zahraničia a vysielajúcich zamestnancov do zahraničia. Ide o implementáciu pravidiel z európskej smernice, takže nové povinnosti budú platiť naprieč celou EÚ. Každý členský štát však bude mať určitú voľnosť pri implementácii, dôsledkom teda bude, že zamestnávateľ, ktorý bude vysielať svojich zamestnancov do iných krajín EÚ bude nútený zistiť si administratívny režim v každej jednotlivej krajine a prispôsobiť sa mu. Je zrejmé, že tento prístup vôbec nie je v súlade s praktickými požiadavkami kolaboratívnej ekonomiky 21. storočia a že úpravu písali byrokrati od zeleného stola.

Nová právna úprava bola publikovaná v zbierke zákonov pod číslom 351/2015 Z.z. ako zákon o cezhraničnej spolupráci pri vysielaní zamestnancov na výkon prác pri poskytovaní služieb. Tento zákon okrem iného novelizuje aj iné predpisy – konkrétne Zákonník práce, Zákon o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a Zákon o inšpekcii práce, v ktorých taktiež pribudnú nové povinnosti a nové prísne sankcie.

O čo teda ide?

Povinnosti zamestnávateľov podľa smernice
Zákon implementuje do právneho poriadku Slovenskej republiky smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2014/67/EÚ z 15. mája 2014 o presadzovaní smernice 96/71/ES o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb, ktorou sa mení nariadenie (EÚ) č. 1024/2012 o administratívnej spolupráci prostredníctvom informačného systému o vnútornom trhu.

Cieľom európskeho zákonodarcu bolo dostať pod kontrolu vnútroštátnych kontrolných orgánov členských štátov pohyb zamestnancov vysielaných za účelom poskytovania služieb a dodržiavanie s tým súvisiacich podmienok zamestnávania vrátane podmienok odmeňovania. Aby táto kontrola bola účinná a efektívna, smernica konštituuje nový právny rámec spolupráce medzi inšpektorátmi práce členských štátov, vrátane výmeny informácií na účely kontrol a vymáhania pokút. 

Ďalším cieľom zákona je zaviesť kritériá pre posudzovanie zamestnávateľov za účelom zlikvidovania schránkových firiem, ktoré fungujú iba za účelom vysielania zamestnancov do zahraničia. 

Dosahovanie týchto cieľov však bude stáť zamestnávateľov množstvo administratívnych povinností.

Je potrebné rozlišovať dve základné situácie: (i) slovenský „vysielajúci“ zamestnávateľ vysiela zamestnanca do iného členského štátu (v takom prípade musí zisťovať podmienky v prijímajúcom štáte) alebo (ii) slovenský „prijímajúci“ zamestnávateľ prijíma zamestnanca z iného členského štátu.

Vysielajúci zamestnávateľ bude od júna tohto roka musieť pred vyslaním zamestnanca oznámiť príslušnému kontrolnému orgánu štátu, kam zamestnanca vysiela svoje identifikačné údaje, identifikačné údaje vysielaných zamestnancov, ich počet, deň začatia a skončenia vyslania, druh práce, miesto výkonu ich práce počas vyslania a názov poskytovanej služby, ktorú vysielajúci zamestnávateľ prostredníctvom vysielaného zamestnanca poskytuje. 

Pre zamestnancov vysielaných na Slovensko z krajín EÚ bude na registráciu príslušný Národný inšpektorát práce (NIP). Na samotnom mieste výkonu práce vyslaného zamestnanca bude musieť zamestnávateľ uchovávať pracovnú zmluvu zamestnanca, evidenciu jeho pracovného času a doklady o vyplatenej mzde zamestnanca.

Čo je vysielanie na výkon prác pri poskytovaní služieb?
Na túto otázku doposiaľ v praxi existovalo mnoho vysvetlení a názorov, avšak žiadny z nich nebol vzhľadom na chaotickú právnu úpravu jednoznačný. Tento problém nenapraví ani novelou v Zákonníku práce zakotvená definícia vyslania, ktorá je prevzatá zo smernice EÚ z roku 1996. Pre niektorých podnikateľov sa však situácia ešte zhorší, nakoľko pojem vyslanie bude definovaný oveľa širšie, ako bol doposiaľ u mnohých v praxi uplatňovaný.

Z pohľadu praxe je úplne najhoršie, že zákon neupravuje žiadne de minimis pravidlo: to znamená, že aj jednodňová „služobka“ na Slovensko bude pri splnení naplnení jedného z definičných znakov podľa Zákonníka práce považovaná za vyslanie. Novela Zákonníka práce určuje, že vyslať možno len na základe písomnej zmluvy, ktorej minimálne náležitosti sú fixne stanovené. Navyše zamestnávateľ musí informovať zamestnanca o podmienkach zamestnávania v krajine vyslania, o niektorých dokonca písomne. 

Podľa nášho názoru sa úprava celkom zbytočne prísne dotkne najmä koncernov - je dôležité si uvedomiť, že potenciálne každá návšteva „kolegov“ z centrály alebo sesterských spoločností, napríklad pri koordinácii cezhraničných projektov bude podliehať registračnej povinnosti na NIP, bez ohľadu na dĺžku trvania návštevy. Je dôvodné predpokladať, že konzekventné plnenie „registračných“ povinností bude problematické a dokonca by mohlo viesť k „zahlteniu“ NIP. Domnievame sa, že zákonodarca by sa mal vyhýbať riešeniam, pri ktorých je administratívna náročnosť v zjavnom nepomere k sledovanému cieľu. 

Nelegálne zamestnávanie po novom
Po novom poruší zákaz nelegálneho zamestnávania nielen zamestnávateľ, ktorý zamestnáva zamestnanca bez toho, aby včas splnil všetky registračné povinnosti podľa osobitných zákonov, ale aj podnikateľ, ktorý prijíma služby (napr. upratovanie, údržba, IT servis a pod.) prostredníctvom nelegálne zamestnávaného zamestnanca od svojho dodávateľa. 

Podnikateľ, ktorý prijal služby od nelegálne zamestnaného zamestnanca svojho dodávateľa má v plnom rozsahu zodpovedať za porušenie predpisov a zaplatí pokutu akoby nelegálne zamestnával sám, t.z. min. EUR 2.000, resp. EUR 5.000 ak ide o viac než jedného nelegálne zamestnávaného zamestnanca. Keďže táto zodpovednosť je objektívna, bez ohľadu na to, či o tom príjemca služieb vedel alebo nie, budú sa podnikatelia musieť chrániť už vopred v zmluvách uzatváraných s dodávateľmi („back-to-back clauses“). Toto nové pravidlo nie je prevzaté zo smernice.

Tento zákon vrátane všetkých novelizovaných ustanovení nadobudne účinnosť 18. júna 2016.

Jana Olach Kostrabová & Radovan Pala

TaylorWessing e/n/w/c advokáti s.r.o.